Ráno sme si naozaj privstali. Pre Martina, ako hovoril, v nekresťanskom nočnom čase. Ale oplatilo sa. Aj keď chlad z noci ešte vládol nad táborom a celou Saharou, v bundách (ľadový medveď Štefan samozrejme iba v tričku) sme si vyšlapali na dunu, z ktorej sa naskytol nateraz iba pohľad zahalený šerom. To čo sa však chystalo nás držalo v napätí a zaháňalo pocit zimy. Predsa len, niečo málo nad nulou, keď ešte pri príchode do tábora bolo 23, dokáže vlezť pod kožu veľmi rýchlo. A je to tu: horný okraj slnečnej gule sa dotkol obzoru a začalo sa, síce krátke, ale to famóznejšie predstavenie. Za nie dlhú chvíľu sa nad celým táborom ‚rozsvietilo‘ ..a začalo sa otepľovať.
Neboli by sme Fit&Co team ak by sme to nevyužili na krátky ale intenzívny tréning. Robo naordinoval cviky a pekne v trojici sme ich zvládli. Na záver nás čakala chuťovka – šprint na dunu. Uff..
Po raňajkách sme už tradične preorganizaovávali batožinu v aute a štartujeme motor. Na vyschnutom solnom jazere sme krotili kone nášho offroadu. Robo na streche zvládol, čo si zaumienil a pokus o rekonštrukciu scén z Mad Max sa podarila. A pred nami saharská trasa na ktorej konci na nás čakal záver etapy, mesto Assa.
Cesta ubiehala bez problémov a za oknami sa mihala naozaj zaujímavá krajina. Vytúženým ‚hajlajtom‘ dňa bolo kúpanie v oceáne. Dostať sa k nemu však nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Skoro dvojhodinová poriadna off road cesta pomedzi skaly, úzkymi cestičkami, strmými stúpaniami a ešte strmšími klesaniami sme sa postupne blížili k pláži.
Nie najteplejšia voda potešila predovšetkým Štefana, ale ani zvyšok posádky neodmietol možnosť okúsiť kúpanie v úvode februára. Tento relax sme spojili aj s krátkym kempovaním, presnejšie s prípravou obeda – po prvýkrát na našej ceste sme vyskúšali vlastnoručnú prípravu jedla. Na pláži pod horúcim slnkom s oceánom na dosah nám naozaj chutilo. Ale stačilo oddychu – máme pred sebou ešte dlhú trasu.
..asi za to mohla off road cesta, teda asi určite: na palubnej doske sa nám rozsvietili kontrolky a nechceli zhasnúť. Auto vykazovalo funkčnosť a poslušnosť, ale rozsvietená kontrolka trakcie, asistenta zjazdu z kopaca a abs nie je pre nikoho príjemná. O to viac ak na tachometri máte rýchlosť 110km/h. Padlo rozhodnutie dať auto pozrieť. Vyhral servis v meste nášho cieľa. A urobili sme dobre. Nezainteresovaný pozorovateľ by povedal, že sme mali všetko vopred dohodnuté – bez čakania sme vošli dnu, okamžite sa nás ujal tím mladých profíkov, nastúpila aj diagnostika. Proste niečo ako keď F1 zaparkuje v boxoch a na monopost sa vrhnú nedočkaví mechanici.
Ortieľ znel, že dve hodiny bude potrebné počkať. V Afrike sa naozaj nik nikam naponáhľa a keďže sme na tento ‚systém‘ tiež naskočili, po chvíli sme súhlasili. Čas sme využili prozaicky – našli sme síce dobre skrytý, ale o to geniálnejší bar s vodnou fajkou. Nešlo len o to, že sme mali možnosť pri tom pohodlne sa (doslova) rozvaliť na gauči, ale ceremoniál, ktorý nám predviedli miestni mladíci bol zážitkom. Či išlo o shishu a starostlivosť o uhlíky, alebo o prípravu a servírovanie pravého marockého čaju.
Nastal čas prevziať si auto – chalani, akokoľvek sa snažili, kontrolky nedokázali vypnúť. ‚Odišiel‘ totiž senzor a náhradný diel k dispozícii nebol. Dnes už ale vieme, že sa nedeje nič zásadné. Táto svetelná show na palubnej doske je Land Roverákom známa a má aj svoje pomenovanie: tres amigos. Takže máme nových spolucestujúcich na našich cestách (a necestách) Afrikou.