Západná Afrika. Ale nahlas to nehovorte. Miestni to naozaj nemajú radi. Proste toto je pre nich ešte Maroko. S drobným rozdielom – shishu si tu nikde nedáte. Prečo, to sme sa nikde nedozvedeli. Najsilnejším zážitkom z tohto priestoru sa stalo Územie nikoho. Pás, ktorý rozdeľuje ‚Maroko‘ od Mauritánie. Miesto kde neplatia žiadne pravidlá. A tak to tam aj vyzeralo. Nekonečné vrakovisko áut, ktorých majitelia proste využili absenciu zákonov, autá opustili (a niekde u svojej poisťovne si uplatnili poistné za ‚krádež‘). Presun z colnice jedného štátu do druhého sa tiahol po nehostinnom a podmínovanom teréne a cestu si každý vyberal sám.
A je to tu. Vstup do Mauritánie. Nečakaná situácia – meranie telesnej teploty každému kto vstupuje. Nemyslíme si, že to má niečo spoločné s aktuálnym coronavírusom. Každopádne, pozerajúc na očkovací preukaz, proti čomu všetkému sme sa museli pred cestou zaočkovať, vyvoláva u nás táto situácia úsmev. Teplotu nemáme, môžeme ísť ďalej.
Smer kemp v mauretánskej púšti. Tam vybavíme všetky formality potrebné pre túto krajinu. Neboli by sme to my, ak by sme nevymysleli svoj vlastný plán. Vymenili sme nocľah pod stanmi za návštevu hlavného mesta Mauritánie Nouakchott.
Wau! Nečakane veľké a nečakane vnútorne rozdielne mesto. Asi najlepšie ubytovanie zatiaľ aké sme mali, v časti kde po širokých bulvároch prúdili oboma smermi nekonečné kolóny áut. Proste život. Stačilo však prejsť pár ulíc ďalej a vítal nás iný svet – neporiadok, kozy, oslíkovia a psi voľne sa prechádzajúce po priestore a naozaj zúbožené ‚budovy‘. A práve takouto časťou sme sa ráno vybrali pokračujúc novou etapou. Exotickosť tejto trasy nám znásobila za mestom piesková búrka a ako naschvál sme v práve tejto trme vrme narazili na rumunskú posádku s odstaveným autom na krajnici.
Nemohli sme nepomôcť. Lano v hlavnej úlohe a hor sa naspáť do mesta. Nič lepšie sme nevymysleli ako odtiahnuť chalanov z Bukurešti k ‚nášmu‘ hotelu, kde sme im odporučili urobiť si ‚hlavný stan‘ a odtiaľ si všetko zabezpečiť. ..no a my sme na druhý pokus vyrazili v ústrety cieľa etapy – do St. Louis v Senegale. Tešili sme sa na prasiatko bradavičnaté, typického obyvateľa národného parku, cez ktorý bola určená trasa etapy.
