Marakéš je mesto ktoré istotne stojí za to vidieť. Tí, čo ho už navštívili nám dajú za pravdu. Pozreli sme si, čo za pár hodín dalo stihnúť. Mali sme vďaka relatívne rýchlemu presunu z Budapešti pekný náskok, ale nedalo sa celý deň byť turistami.
Potrebovali sme čo-to dokúpiť, vymeniť vzduchový filter do púštneho prostredia, nabrať do bandasiek vodu. Proste pripraviť sa najlepšie ako sa dá na skutočný off road – cestu Saharou. Práve na nej bol cieľ druhej etapy. Ale aj tak sme stihli vyskúšať preslávený marocký čaj a tiež shishu, pozrieť si centrum mesta: všetko perfektné.
Ráno sme si poriadne privstali a nakladanie vecí do auta sme robili ešte za tmy. Stihli sme dokonca aj raňajky ale to už sa o slovo hlásil denný jas a s ním, čuduj sa svete, ranné zápchy v meste. Cítili sme sa ako doma pri presune z domu do práce. Zastávka na pumpe bola plánovaným zdržaním na našej ceste na Saharu a prvú skutočne off roadovú trasu. Nabrali sme naftu nielen po okraj nádrže auta, ale naplnili sme aj bandasky na strechce nášho púštneho korábu – Discovery.
Natankované! Smer Sahara! Priznávame, že očakávaní sme mali veľa – ako zvládneme trasu, čo povie na terén naše auto a tiež nocľah pod, holým nebom v stanovom tábore v cieli etapy. Vzrušujúcou zastávkou na našej ceste na púšť bola dnes už doslova ikonická pumpa, ktorá je známa predovšetkým milovníkom hororov – film Hory majú oči je s kulisou pumpy ‚kde sa to všetko začalo‘ navždy spätá. Obligátne foto na pamiatku, prehodenie zopár viet o scénkach z filmu a ide sa ďalej.
..a potom je to tu: opúšťame cesty, odbáčame do terénu. Hneď z úvodu nás cesta a auto poriadne ‚vymiešali‘ takže nám bolo jasné, že toto bude adrenalín. A aj bol. Povrch ‚cesty‘ zmes kameňov a piesku sa tiahol doslova stovkami rigolov. Dávalo nám, ale hlavne autu zabrať zdolávanie týchto nástrah finišu druhej etapy. O to viac sme zostali prekvapení, keď sme zrazu obiehali Fiat Punto. Je ale pravda, že odvtedy sme sa už s touto posádkou nestretli.
Kamene a piesok, nekonečné priehlbiny a všade dookola tma. Ale sme pripravení. Doplnková svetelná rampa na streche vždy v prípade potreby urobila naokolo doslova deň. Smerujeme k určenému cielu, cesta ubieha.. A zrazu máme spoločnosť. Jedna z posádok sa k nám pripojila veriac, že poznáme smer. Ďakujeme za dôveru. „Do prava“ zhodli sme sa na jednom z miest kde bolo viac možností kam sa vybrať. O pár minút nás už vítali duny. Stop, redukcia, rozbeh a ideme. Došli sme. Na samom vrchole sme skončili. Spiatočka a skúsime to obísť. Duna číslo dva a rovnaký scenár. Ok, toto nie je to, čo sme chceli. Medzi tým však naša dvojička z cesty zapadla ešte pod dunou. Prvý záchranný manéver na obzore. Vyťahujeme naviják a záchranná akcia začína. Nebudeme to zdržiavať: úspešne sme kolegov vytiahli.
Prvý neoficiálny dobrý bodík za dobrý skutok je na svete. A to sme netušili, že v tento večer nie je posledný. Už sme boli takmer v stanovom tábore, snáď kilometer chýbal, avšak záverečný finiš bol do mierneho tiahleho stupáčiku s pieskovým (ako inak na púšti) podkladom. ..a v ňom zapadnutý Renault Twingo. Áno, Twingo až tu. Poskytli sme oceľové lano a pokúšali sa už pomáhajúcim posádkam asistovať. Ale vzdali sme to. Všetci. Nešlo to. Naozaj nie. Twingo a chlapi z jeho kokpitu nocovali na druhej strane duny za ktorou bol tábor. No a keď sme už mysleli, že dorazíme do cieľa zapadlo auto ktoré pôvodne vyťahovalo Twingo. Takže do tretice v priebehu hodiny záchranná akcia. Auto sme úspešne vytlačili a všetko skončilo teda dobre.
Podľa množstva áut a motoriek v tábore sme nedorazili medzi prvými. To ale aj tak nebol zámer. Večer sme strávili s miestnymi Touaregmi za zvukov ich hudby, miestneho čaju a obligátnej vodnej fajky. Na oplátku sme im uliali našu domácu slivovicu – zatriasla ich, ale chutila! Na ráno sme mali budík nastavený na skorú hodinu – chceli sme si pozrieť východ slnka na púšti.
